V románe Časozber od Filipa Langsteina sa však mení na nebezpečnú vedeckú expedíciu, pri ktorej nejde o záchranu sveta, ale o poznanie minulosti. A práve to sa ukáže ako oveľa riskantnejšie.

Najväčšou devízou knihy je spôsob, akým pracuje s prostredím. Dávne epochy nepôsobia ako kulisy pripravené pre turistov z budúcnosti. Sú živé, nevyspytateľné a často nepriateľské. Čitateľ veľmi rýchlo pochopí, že cesta do minulosti nie je výlet so sprievodcom, ale vstup do sveta, ktorý človeku vôbec nepatrí. Práve v tom spočíva sila príbehu. Namiesto lacných efektov autor stavia napätie na dôsledkoch. Jedna chyba. Jedno zdržanie. Jedno rozhodnutie navyše. A z dokonale naplánovanej vedeckej misie sa stáva zápas o prežitie.

Je to podobné, ako keď sa horolezec vydá na vrchol za ideálneho počasia. Všetko sedí, plán funguje, výstroj je pripravená. Potom sa z ničoho nič otočí vietor. A od tej chvíle už nerozhoduje len skúsenosť, ale aj odvaha a schopnosť zachovať si chladnú hlavu.

Sympatické je aj to, že posádka výskumnej lode nepôsobí ako skupina akčných superhrdinov. Tvoria ju odborníci z rôznych vedeckých oblastí. Každý má svoje vedomosti, vlastnú motiváciu aj slabšie stránky. Na ich vzťahoch je vidieť tlak, ktorý prináša izolácia, neistota a vedomie, že návrat domov nemusí byť samozrejmosťou. Čím ďalej sa dej posúva, tým menej ide len o vedecké objavy a tým viac o psychiku ľudí, ktorí musia robiť rozhodnutia bez istoty, že sú správne.

Každý dobrý sci-fi román potrebuje moment, ktorý zmení pravidlá hry. V Časozbere prichádza vo chvíli, keď sa objaví záhada, ktorá podľa všetkého nemala existovať. Bez prezrádzania detailov možno povedať len toľko, že od tejto chvíle sa príbeh prestáva opierať iba o vedecký výskum minulosti. Do popredia sa dostáva tajomstvo, ktoré núti čitateľa obracať ďalšie strany.

A práve tu autor ukazuje cit pre dávkovanie napätia. Nevykladá všetky karty naraz. Informácie pridáva postupne, takže prirodzená zvedavosť robí veľkú časť práce zaňho.

Na prvý pohľad môže kniha lákať najmä fanúšikov praveku či cestovania časom. Bola by však škoda zaradiť ju iba do tejto škatuľky. Časozber totiž otvára aj zaujímavé otázky. Ako veľmi rozumieme vlastnej minulosti? Koľko z toho, čo považujeme za istotu, je iba najlepšou možnou interpretáciou dostupných dôkazov? A kde je hranica medzi túžbou po poznaní a ochotou riskovať všetko?
Nie sú to otázky, ktoré autor čitateľovi podsúva nasilu. Skôr ich necháva prirodzene dozrieť počas deja.