Druhý diel Enderovej ságy je hlbokou filozofickou sondou do viny, empatie a zodpovednosti za činy, ktoré sa nedajú vziať späť.

Ender Wiggin je v očiach ľudstva paradoxnou postavou. Najprv bol oslavovaný ako spasiteľ, ktorý zachránil ľudstvo pred vyhladením. O stáročia neskôr je však označovaný za Xenocídnika. Toho, kto vyhubil celý mimozemský druh.

Ender medzitým zmizol z verejného života. Vďaka relativistickému cestovaniu prežil stáročia a pod novou identitou sa stal Hovorcom za mŕtvych – človekom, ktorý na pohreboch rozpráva úplnú, neidealizovanú pravdu o zosnulých. Bez prikrášľovania, bez lží, no s hlbokým porozumením.
Práve táto úloha robí z Endera jednu z najzaujímavejších postáv modernej sci-fi literatúry.

Dej románu sa odohráva na kolonizovanej planéte Lusitania, kde ľudia objavili nový inteligentný mimozemský druh – pequeninos, prezývaných „prasiatka“. Sú opäť úplne iní, nepochopiteľní, biologicky aj kultúrne vzdialení.
A opäť zomierajú ľudia.

Vláda, vedci aj cirkev sa snažia zabrániť opakovaniu minulosti. Platí prísny zákaz zasahovania do života mimozemšťanov. Lenže nepochopenie, strach a arogancia robia svoje. Situácia sa vyostruje a hrozí ďalšia katastrofa.

Do tohto napätého prostredia prichádza Ender. Nie ako vojak, ale ako ten, kto má odvahu klásť správne otázky.

Hovorca za mŕtvych nie je klasické akčné sci-fi. Je to román o empatii, o schopnosti pochopiť „iného“ a priznať si vlastné zlyhania. Card sa nebojí ísť proti očakávaniam čitateľov – namiesto veľkolepých bitiek ponúka dialógy, morálne dilemy a psychologickú hĺbku.

Silnou témou je aj vina a vykúpenie. Ender celý život nesie bremeno genocídy, ktorú spáchal bez toho, aby chápal jej skutočný rozsah. Ako Hovorca za mŕtvych sa snaží aspoň čiastočne napraviť minulosť – pravdou.

Mimochodom, Orson Scott Card pôvodne napísal Hovorcu za mŕtvych skôr než Enderovu hru. Až neskôr vytvoril prvý diel ako „predohru“ k tejto knihe. Román získal obe najprestížnejšie sci-fi ocenenia – Hugo aj Nebula Award, čo je pomerne vzácne.