Sme ľuďmi? Za čo by sme odsúdili lásku iných? Odsúdili by sme, že? Mohla to byť pokojne láska Ježiša a Magdalény, a aj láska francúzskej, vtedy dievčiny a nemeckého mládenca na konci vojny, z predstavenia Marguerite Durasovej, Hirošima, moja láska, keď človek musí svoje utrpenie, ale veľa ráz nie pre lásku, práve naopak, pre nepochopenie ostatných, skrývať ako „chromú ruku pod rukávom kabátu“… Klišé? Naopak, vlastné presvedčenie sa o nej, podobne ako u hrdinky inscenácie, je po mnoho okamihov tým jediným umožňujúcim od okolia podstupovať rany a nepadnúť v očiach vlastných.

Mladej Francúzske chladol jej milovaný „nepriateľ“ v náručí celé hodiny, a aby sa dokázala cez odsúdenie okolia, najbližšej rodiny, pre ich ponižovanie, holenie hlavy, zatváranie ju pre zahanbenie a kolaboráciu do pivnice, nepočujúc už ani vlastný krik preniesť, potrebovala pocit kamikadze, dotyk priamo s "úsvitom mieru". Prežiť pocit zbedačených ľudí z Hirošimy z augusta v roku 1945 . Iba tak našla paralelu a rovnú cestu. Z Never. Len japonskému mestu dokázala vypovedať o svojej tragédii, doma boli radšej všetci slepí, hluchí... V Never.

Táňa Pauhofová a Robo Roth ako stvorenie pre seba, ponúkajú nádherný príbeh paralelných svetov lásky, krásne stelesnenie ducha, vizualizáciu toho najintímnejšieho a najnádhernejšieho z nás. Posúďte a odsúďte. Zvláštne, ide o tragédie nadľudských rozmerov, ktorú v tejto kráse, uhladenosti a úhľadnosti môže ponúknuť v tejto miere iba divadlo. Na scéne množstvo krvi zlievajúcej sa v jednu vieru, vieru v nikdy sa nekončiacu lásku ženy a muža. Možno ju nahmatať, vycítiť...Nie plocha počítača, televízora. Len človek. Podaním ruky, hoci dnes aj on prosí o podanie tej ruky našej- jemu/ im. 

Jazyk divadla, skúsenosť autorky Marguerite Durasovej s bolesťou a spôsob, ako ju spracováva, dokáže oživiť scéna, herec, jeho duša a telo. Naša slepota, hluchota v obchode pri výbere makového či orechového pečiva. Áno, všimli sme si, pečú ho menšie, kto ho pečie menšie? Opäť len my. Ale uvedomenie si, ako odchádzam ja z tohto sveta, s plným kontom peňazí, titulmi, úspechmi…

Je naša predstava o tom druhom správna? Sú situácie, kedy človek dá druhému v núdzi peniaze, ide o pocit, a keď sa z druhej strany ozve, „budem sa za vás modliť“, vami preblesne celý život...pokoj. O ten sa usilovala aj životom skúšaná autorka diela, ten sa nám usilujú ponúkať na javisku paralelnými rezmi dejinami cez CT mnohí autori a umelci svojou prácou. Pokoj je to, čo chýba doma za kuchynským stolom neraz aj človeku so zdanlivo dobrým zázemím a plnými taškami jedla pre teenagerov. Autorka nám práve toto ponúka, a divák v hľadisku Divadla Aréna na predstavení Hirošima, moja láska, vyslovuje tú najväčšiu vďaku tvorcom.

Subtilnosť, zrozumiteľnosť, krása dejového oblúka a rovina. Dievča, žena zoči voči vizualizácii vlastnej tragédii lásky. Dve osoby, no v nich životy stotisícov, miliónov z nás. Režisér Martin Čičvák, celý inscenačný tím aj s Violette Quartet na javisku, scéna Hansa Hoffera a kostýmy Katky Holkovej neprerážali seba, ale dotvárali. Preklad Eleny Flaškovej a dramaturgia Saše Sarvašovej si zachovali cit pre úspornosť, ale na druhej strane zmysel pre rozkvet fantázie diváka.

Bola to tragédia? Žena vyhrala tým, že neopustila. Pravdepodobne je to príbeh autorky, odišla s ním. Umenie nám ho ponúka, nám, ľuďom ohlúpnutým menšími makovými rožkami, vlastnou nenásytnosťou, keďže ich sami pečieme pre iných za rovnaké peniaze ako predtým, nevšímajúc si, čo nám berú a čo si my zobrať nechávame. Svedomie a právo na pokoj. Právo rozhodnúť sa. Podajme našu ruku umeniu aspoň otvorením si srdca voči nemu. Buďme vďační za to, akým jazykom dokáže hovoriť, a najmä „mladé umenie“ by sa malo naučiť poďakovať sa za človeka v hľadisku. Nič nie je samozrejmé a bez zmyslu.

Text: Jana Jurkovičová

Tvorcovia

Autor Marguerite Durasová

Réžia Martin Čičvák

Preklad Elena Flašková

Dramaturgia Saša Sarvašová

Scéna Hans Hoffer

Kostýmy Katarína Holková

Pohybová spolupráca Silvia Hudec Beláková

Svetelný dizajn Róbert Mačkay

Projekcie Jakub Oslík, František Gažík

Hrajú

Táňa Pauhofová

Robert Roth

Violette quartet v zložení: Jana Gubková, Andrea Benická, Alice Karbanova, Ewa Barciok

Foto: Bara Podola